Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola dvadsiata prvá : Cesty sa rozchádzajú

Pracovňa Albusa Dumbledora sa za ten čas, čo tu Harry nebol, vôbec nezmenila. Krehké strieborné prístroje stáli na stolíkoch po celej miestnosti. Portréty riaditeľov a riaditeliek driemali vo svojich obrazoch. Tvár striedala tvár, ktorá sa miestami opierala o rám. Za profesorovým stolom stála drevená vitrína, ktorá ukrývala najväčšie bohatstvo riaditeľov kancelárie... chrabromilov meč. Napravo od vitrínky bola pestrá knižnica s množstvom kníh. Harry si všimol aj Félixove bidielko, keď naň jeho kamarát pristál. V miestnosti nesmel chýbať Rokfortský klobúk, ktorý by ste pri meči Richarda Chrabromila azda aj prehliadli. Len tichučkým chrápaním na seba upozorňoval tento pre všedného človeka, všedný klobúk...
„Eh, eh,“ odkašľal si riaditeľ a kývol im hlavou k dvom kreslám, ktoré boli pri stole.
„Tak vás tu konečne mám. Som rád, že ste v poriadku,“ začal riaditeľ.
„Aj ja vás rád vidím pán profesor,“ pozdravil ho Harry a Angela kývla. Celou cestou do riaditeľne Angela premýšľala, o čom asi budú s riaditeľom viezť rozhovor. Dúfala, že sa konečne vráti do Rokfortu. Tam sa vždy cítila ako doma. Na druhej strane však nechcela nechať Harryho samého. Dobre vedela, akú púť má jej láska pred sebou. Púť, na ktorej buď zomrie, alebo zabije.
„Trúfam si povedať, že ste boli vy tá neznáma dvojka na Šikmej uličke, však?“ spýtal sa Dumbledore a v jeho bledomodrých očiach sa na okamih objavili tie jeho povestné beťárske iskričky.
„Všímavý ako vždy,“ zasmial sa Harry.
„Ja som vás neodhalil ako prvý Harry. Slečna Grangerová opäť prejavila svoju inteligenciu,“
„Mohol som to tušiť,“
„Prepáčte, ale kto je tá Grangerová?“ spýtal sa Angela, ktorá si myslela, že na jej piesočku hrabe iná sokyňa.
„Moja najlepšia kamarátka,“ odtušil Harry, ktorý zjavne Angelinin úmysel neodhalil.
„Čože?“
„Čo sa stalo?“
„Ty sa ešte pýtaš?“
„Čo?“
„To nie je možné, po tom všetkom čo sme prežili zistím, že máš inú priateľku,“ nahnevane vykríkla Angela.
Harrymu konečne došlo o čom Angela melie. Jej modré oči sa naplnili sklamaním a žiaľom.
„Angie, je to len kamarátka. Ja ľúbim len teba. Veď to vieš,“ povedal jej Harry a nežne ju pobozkal do vlasov. Angelu to viditeľne upokojilo a už nič nenamietala.
„Prepáč, to cestovanie nie je moje. Som z toho na prášky...“ ospravedlnila sa.
Albus Dumbledore práve vycítil dobrú chvíľu nato, aby vyložil všetky karty na stôl. Postavil sa a prešiel k Félixovmu bidielku. Jeho priateľ mal zatvorené oči a spal. Jeho červenozlaté perie dokonale ladilo s okolím v kancelárii. Vyzeral majestátne a predsa priateľsky. Koniec koncov, aj riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej pôsobil takým dojmom.
„Mám pre vás ponuku. Čo keby sa Harry Jones a Angelina Dattová opäť vrátili do školských lavíc?“
Angele sa rozjasnili očká a opäť začala cítiť nádej. Nádej, že všetko bude v poriadku...
Potomok Chrabromila uvidel jej výraz a pousmial sa. Dobre vedel, že Angela sa nezrodila pre vojnu. Nie, Angela chce byť normálne dievča. Mať priateľov, učiť sa, nájsť si prácu a založiť si rodinu. Pre Harryho bola neskutočnou oporou v týchto časoch. To on bol zrodený pre boja, hoc nikto sa ho nepýtal na jeho názor. Proste už od malička, keď stratil svojich rodičov, bolo jasné, akým smerom sa budú jeho kroky uberať.
„Angela Dattová sa vráti, pán riaditeľ, ale Harry Jones nie. Je načase chopiť sa svojho osudu...“ odvetil mu Harry. Z Angelininej tváre zmizol úsmev tak rýchlo, ako sa objavil.
„Tak potom ani ja sa nevrátim,“ povedal navonok pevne.
„Angela, budeš tu v bezpečí a budeš mať priateľov. So mnou by si bola v nebezpečí...“
„Ale ja chcem byť s tebou,“ povedala a do jej očí vyhŕkli slzy. Harry k nej pristúpil a objal ju. Angela mu vzlykala na pleci a on jej šepkal do ucha upokojujúce slová.
„Pšt, veď ja sa s tebou nerozchádzam Angie. Neboj sa, všetko potrebné sa budem snažiť čo najrýchlejšie vybaviť, aby sme mohli byť zase spolu. Rozumieš? Ľúbim ťa a to sa nikdy nezmení,“ šepkal jej. Zdvihla k nemu svoje uslzené oči a keď uvidela, že si stojí za slovom, prikývla.
„Dobre, ale ja mám všetky svoje veci doma, nemôžem len tak prísť do školy,“ odvetila mu Angela.
„Mám nápad. Potrebujeme predsa aj niekoho, kto by sa nám staral o dom, kým ty budeš v škole a ja budem...“ nedokončil a radšej sklopil zrak.
„Dobby,“ povedal do ticha miestnosti. Ozvalo sa tiché PUK a pred očami trojice sa zjavilo pre Angelu čudné stvorenie. Bolo nízkeho vzrastu, samá kosť a koža, ale zato bolo oblečené do krikľavých farieb. Jednu ponožku malo červenú a druhú žltú. Na hlave mal minimálne štyri klobúky, samozrejme každý inej farby. Nesmeli chýbať ani kanárikové nohavice s modrým svetrom. Vyzeralo to trošku smiešne.
„Pane, vy žijete,“ vyhŕklo to malé stvorenie a so slzami v očiach sa rozbehlo k Harrymu, až mu skoro vybilo dych.
„Ahoj Dobby, ty si nebodaj o mne pochyboval?“ zasmial sa Harry a pozrel do tých jeho očí s veľkosťami tenisových loptičiek.
„Prepáčte pane. Ja som vás nechcel uraziť. Dobby sa musí potrestať,“ povedal Dobby a už už sa naťahoval k jednej mimoriadne ťažkej knihe, keď ho za chrbát chytil pár teplých rúk.
„Dobby ty si ma neurazil. Ja som len srandoval. Mám pre teba ponuku, ale tú bude možné ti ponúknuť, až keď to pán profesor dovolí. Pán profesor, mohol by Dobby, ak bude samozrejme chcieť, pracovať u mňa?“ spýtal sa Harry riaditeľa, čím ho dokonale prekvapil. Celý čas totiž riaditeľ len pozoroval rozhovor medzi Harrym a Angelou a teraz už aj Dobbym. Bol rád, že aspoň Angelu bude môcť chrániť, ale Harryho rozhodnutie plne rešpektoval.
„Pravdaže, som si istý, že Dobby s tým bude tiež súhlasiť,“ pousmial sa Dumbledore.
„Ďakujem pane. Dobby vedel, že Harry Potter má veľké srdce a je veľký čarodejník. Dobbymu bude cťou slúžiť Harrymu Potterovi, pane.“ odvetil mu s radosťou Dobby.
„Nie Dobby, slúžiť nie. Budeš pre mňa pracovať, povedzme desať galeónov na mesiac a voľné víkendy. Súhlasíš?“ spýtal sa chlapec, ktorý prežil.
„Ach nie pane, to je pre Dobbyho veľmi veľa. Doby má rád voľnosť, ale má rád aj prácu pane,“ odvetil mu Dobby so strachom v očiach z toľkých peňazí.
„Tak potom, aký plat navrhuješ?“
„Pane, Dobbymu bude stačiť to, čo dostával tu,“
„Harry, Dobby dostával galeón mesačne a jeden deň v mesiaci voľno,“ povedal riaditeľ skôr, než sa ho Harry stihol niečo spýtať.
„Dobre, súhlasím. Prosím vezmi tuto Angelu k nám domov a pomôž jej zbaliť potrebné veci Dobby. Potom ju prosím prenes tuto do školy.“ Povedal Harry a obrátil sa na Angelu. Škriatok prikývol.
„Čo ty na to? Ja tu ešte chvíľu počkám a porozprávam sa s pánom profesorom,“
„Super Harry, ďakujem,“ povedal Angela a pobozkala ho na pery. Bol to dlhý, nežný bozk, vyjadrujúci všetky pocity, ktoré k sebe cítili. Nedalo sa to opísať slovami, ale oni dobre vedeli, že je to možno naposledy. Chceli, aby tento okamžik nikdy neprešiel...
„Dobby, Godricová úžľabina č.7. A ešte niečo, volaj ma Harry prosím,“ pokynul mu Harry.
„Áno pa...Harry“
„Tak Angie, čoskoro sa uvidíme. Prídem ťa predsa pozrieť. Veď vieš... sú Vianoce, čas nesplnených želaní...“ povedal jej Harry. Angela už dlhšie nevládala zadržiavať slzy...
„Dávaj na seba prosím pozor Harry. Budeš mi chýbať každučkú sekundu,“ povedala mu medzi vzlykmi Angela.
„Aj ty mne. Tak už choďte a Dobby, dávaj mi na ňu pozor!“
„Pravdaže Harry,“
Dobby chytil Angelu za ruku a premiestnili sa. V miestnosti po nich ostala už len prázdne kreslo, nič viac. Krehké stroje naďalej vypúšťali paru a obrazy bývalých riaditeľov spali ďalej. Albus Dumbledore si hladkal svoju snehovo bielu bradu a premýšľal.
„Harry, čo máš teraz na pláne?“ spýtal sa po chvíli riaditeľ. Harry naďalej pozeral na horizont, kde za kopcami pomaly ale isto, mizli slnečné lúče.
„Hmm, zaujímavá otázka. Odpoveď je podľa mňa jasná. Chcem dosiahnuť toho, aby bol Voldemort porazený, chcem aby celé čarodejnícke spoločenstvo žilo konečne v mieri,“ odpovedal Harry a presunul sa k vitríne s Chrabromilovým mečom. Bol krásny, celý zo striebra a v rukoväti samé rubíny.
„Môžem?“
„Iste, veď to patrí tebe“ odvetil Dumbledore. Pristúpil k vitríne, niečo zamumlal a v tom momente, už držal meč vo svojich rukách.
„Tu ho máš, vraciam ti ho,“ povedal s úsmevom.
Harry ho pevne uchopil do ruky a opäť ním prešlo to divné chvenie. Akoby dostal nové sily k boju proti zlu. Neuvedomil si, že tam stojí v dedičnom habite jeho predkov a v ruke drží meč, ako spomienku na sochy niekdajších kráľov....
Harry Potter sa vrátil...

20. Kapitola || 22. Kapitola

Kapitola dvadsiata ôsma : ProfesorKapitola dvadsiata siedma : Dobby radcomKapitola dvadsiata šiesta : Nebo alebo peklo?Kapitola dvadsiata piata : ZnovuzrodenieKapitola dvadsiata štvrtá : DuelKapitola dvadsiata tretia : Nemocnica sv. MungaKapitola dvadsiata druhá : Už to začínaKapitola dvadsiata prvá : Cesty sa rozchádzajúKapitola dvadsiata : Dvojka je späťKapitola devätnásta: Videné a predvídanéKapitola osemnásta: Šikmá uličkaKapitola sedemnásta: Konečne domaKapitola šestnásta: LúčenieKapitola pätnásta: SenKapitola štrnásta: Prvé kroky Kapitola trinásta: Jeho druhé jaKapitola dvanásta: VysvetlenieKapitola jedenásta: SídloKapitola desiata: VäzenieKapitola deviata: Pomoc KentaurovKapitola ôsma: RokvilleKapitola siedma: Obrana proti čiernej mágiiKapitola šiesta: Triediaci klobúkKapitola piata: Rokfortský expresKapitola štvrtá: Týždeň očakávaníKapitola tretia: Nečakaný príchodKapitola druhá: Odchod od Dursleyovcov Kapitola prvá: Dursleyovci